Právny poriadok SR
Jedným z princípov právneho štátu je princíp ústavnosti a zákonnosti. Vyjadruje požiadavku striktného dodržiavania ústavy – zákona zákonov a súladu nižších právnych predpisov s ňou. Zákonnosť potom znamená povinnosť všetkých zachovávať platné právo.
- Ústava, ústavné zákony, referendum so silou ústavného zákona
Ústavné zákony stoja na vrchole hierarchie normatívnych právnych aktov a vyjadrujú základné spoločenské hodnoty, od ktorých sa odvíja celý právny systém. Sú právnym základom celého zákonodarstva. Nazerá sa na nich ako na zdroj práva. Z nich potom vychádzajú zákony a ďalšie právne predpisy, ktoré s nimi musia byť v súlade.
Základy nášho právneho poriadku sú dané dvomi najvýznamnejšími ústavnými zákonmi a to Ústavou SR a Listinou základných práv a slobôd. Ústava SR č. 460/1992 Zb. je základným prameňom práva v slovenskom právnom poriadku. Bola prijatá Slovenskou národnou radou dňa 1.9.1992, účinnosť nadobudla dňa 1.10.1992, okrem niektorých článkov, ktoré nadobudli účinnosť neskôr.
Ústava SR sa člení na preambulu, deväť hláv a má 156 článkov. Hlavy ústavy upravujú nasledovné vzťahy:
Prvá hlava – Základné ustanovenia
Druhá hlava – Základné práva a slobody
Tretia hlava – Hospodárstvo Slovenskej republiky
Štvrtá hlava – Územná samospráva
Piata hlava – Zákonodarná moc
Šiesta hlava – Výkonná moc
Siedma hlava – Súdna moc
Osma hlava – Prokuratúra Slovenskej republiky a verejný ochranca práva
Deviata hlava – Prechodné a záverečné ustanovenia.
Ústavný zákon je zákon zo silou ústavy. Prostredníctvom ústavných zákonov sa vykonávajú zmeny v ústave. Rovnako ako na prijatie samotnej ústavy, na prijatie ústavného zákona sa vyžaduje schválenie trojpätinovou väčšinou Národnej rady SR.
Totožný stupeň právnej sily ako ústavný zákon majú výsledky obligatórneho republikového referenda, ktoré sa vyhlasujú rovnako ako zákon. - Medzinárodné zmluvy s prednosťou pred zákonom, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie
Z hľadiska hierarchie právnych predpisov sú dôležité aj medzinárodné zmluvy, ktoré majú prednosť pred zákonmi. Podmienky prednosti medzinárodných zmlúv pred zákonmi upravuje čl. 7 ods. 5 Ústavy SR a to tak, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Prípravu návrhu na uzatvorenie takejto medzinárodnej zmluvy zabezpečuje ministerstvo alebo ostatné ústredné orgány štátnej správy do pôsobnosti ktorých patria otázky, ktoré majú byť navrhovanou zmluvou upravené.
Podľa čl. 7 ods. 2 Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty ES/EÚ majú prednosť pred zákonmi SR. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 Ústavy SR. K tomuto možno uviesť, že medzi právne akty EÚ patria (a) nariadenia, ktoré sú všeobecne záväznými právnymi aktmi, majúcimi priamu účinnosť vo všetkých členských štátoch, teda sú záväzné aj pre každého občana. Nariadenia majú prednosť pred vnútroštátnym právom a nevyžadujú si transpozíciu do právneho systému členskej krajiny. Zverejňujú sa v Úradnom vestníku a v deň zverejnenia sa stávajú záväznými, (b) smernice, ktoré nie sú všeobecne záväznými; naopak sú záväzné iba pre tú členskú krajinu EÚ, ktorej sú adresované vzhľadom na cieľ, ktorý má ňou byť dosiahnutý, (c) rozhodnutia, tie sú právne záväznými aktmi vydanými príslušným orgánom, ktoré sú však záväzné len pre ten konkrétny subjekt, ktorému sú určené. Môžu byť určené jednotlivým štátom, jednotlivým orgánom, či konkrétnym osobám, (d) odporúčania a stanoviská, ktoré nie sú právne záväzné. - Zákony, medzinárodné zmluvy so silou zákona, výsledky referenda so silou zákona
S ohľadom na skutočnosť, že ústavné normy sa vyznačujú značným stupňom všeobecnosti, konkretizuje sa významná časť ich ustanovení prostredníctvom zákonov a podzákonných, inak povedané vykonávacích, právnych predpisov. Zákony musia byť v súlade s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Na platné uznesenie Národnej rady SR o prijatí zákona je potrebná nadpolovičná väčšina prítomných poslancov, pritom Národná rada SR je schopná uznášať sa, ak je prítomná nadpolovičná väčšina všetkých poslancov.
Ústava v čl. 13 ods. 1 stanovuje, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. Podľa čl. 2 ods. 2 pritom každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.
Právnu silu zákona majú aj medzinárodné zmluvy, na vykonanie ktorých je pred ich ratifikáciou potrebný zákon a ktoré sú vyhlásené rovnako ako zákon.
Právnu silu zákona majú aj výsledky referenda, ktoré sa dotýkajú dôležitých otázok verejného záujmu a ktoré sú spravidla predmetom obyčajného zákona a nie ústavného zákona
Legislatívny proces
Proces prijímania zákonov má nasledujúce štádiá:
(a) podanie návrhu na vydanie zákona
Legislatívna iniciatíva je obmedzená iba na určité subjekty. Predkladateľom návrhu zákona môžu byť podľa čl. 87 ods. 1 Ústavy SR poslanci, vláda SR či výbory Národnej rady SR. Návrh zákona sa podáva v paragrafovom znení spolu s dôvodovou správou, písomne a aj v elektronickej forme. Znenie návrhu musí byť zrozumiteľné a musí byť z neho zrejmé, čo sa má zákonom dosiahnuť.
(b) prerokovanie návrhu
Pravidlá prerokovania návrhu zákona sa riadia osobitným predpisom. Návrh zákona sa prerokúva v troch čítaniach.
V prvom čítaní sa o návrhu zákona uskutočňuje všeobecná rozprava o zmysle zákona. Účelom prvého čítania je len rozhodnúť o podstate návrhu zákona ako celku. V tomto čítaní nie je možné predkladať návrhy na zmeny a doplnky.
V druhom čítaní o návrhu zákona rokujú výbory Národnej rady SR, ktorým bol návrh pridelený a plénum. Každý návrh zákona obligatórne prerokúva ústavnoprávny výbor, najmä z hľadiska jeho súladu s Ústavou SR, ústavnými zákonmi, medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, zákonmi a právom Európskej únie. V druhom čítaní je možné podávať pozmeňujúce a doplňujúce návrhy, o ktorých sa po ukončení rozpravy vo výbore hlasuje. Druhé čítanie ďalej pokračuje v pléne – na schôdzi Národnej rady. Po rozprave v rámci druhého čítania sa hlasuje o podaných pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch.
Tretie čítanie prebieha len v pléne. Národná rada SR hlasuje o návrhu zákona ako celku. Poslanci môžu iniciovať iba opravu legislatívno-technických a jazykových chýb.
Za mimoriadnych udalostí, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo k ohrozeniu bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, Národná rada SR sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona.
(c) hlasovanie o návrhu
Na prijatie ústavy, zmenu ústavy, ústavného zákona je potrebný súhlas tzv. kvalifikovanej väčšiny, teda súhlas najmenej trojpätinovej väčšiny všetkých poslancov. Inak je na platné uznesenie Národnej rady SR potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny prítomných poslancov.
(d) signácia
Návrh prijatého zákona podpisuje prezident SR, predseda parlamentu, predseda vlády. Tento postup plní funkciu kontroly obsahu, procedúry i konečnej formy odhlasovaného návrhu zákona. Svojimi podpismi tak vymedzený okruh osôb autorizuje znenie zákona. Prezident má právo odmietnuť podpísať schválený zákon pre nedostatky v jeho obsahu. Môže ho vrátiť Národnej rade s pripomienkami a to do 15 dní od doručenia schváleného zákona. Ak prezident republiky vráti zákon s pripomienkami na opätovné prerokovanie, prerokuje sa v druhom a treťom čítaní, avšak predmetom prerokovania sú iba pripomienky prezidenta. Ak Národná rada pripomienkam prezidenta vyhovie, schváli tieto pripomienky rovnakým spôsobom, ako sa schvaľuje zákon. Ak sa Národná rada rozhodne potvrdiť zákon v takom znení, v akom ho schválila, je na prelomenie veta prezidenta potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov.
(e) vyhlásenie
Vyhlásenie zákona je posledným štádiom legislatívneho procesu. Ústava SR, ústavné zákony a ostatné zákony NR SR, nariadenia vlády SR a vyhlášky, výnosy a opatrenia ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy SR, iných orgánov štátne správy, ak tak ustanovuje osobitný zákon, rozhodnutia Ústavného súdu SR o nesúlade medzi právnymi predpismi, návrhy prijaté v referende podľa čl. 98 ods. 2 Ústavy SR a medzinárodné zmluvy sa vyhlasujú uverejnením v Zbierke zákonov.
Vyhlásením nadobúda zákon platnosť a stáva sa súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. O všetkom čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa týka.
Od pojmu platnosť právneho predpisu je však potrebné odlíšiť pojem účinnosť právneho predpisu. Účinnosť znamená, že právny predpis je pre adresátov záväzný a môže byť aplikovaný. Účinnosť nadobúda zákon spravidla pätnástym dňom po jeho uverejnení. Záverečné ustanovenia príslušného normatívneho aktu môžu určovať iný deň účinnosti právneho predpisu. Právny predpis môže dokonca nadobudnúť účinnosť skôr ako pred uplynutím pätnásteho dňa po jeho uverejnení, nesmie to však byť skôr ako dňom vyhlásenia. Doba medzi publikovaním zákona v Zbierke zákonov a nadobudnutím jeho účinnosti sa nazýva legisvakačná. - Nariadenia vlády, vyhlášky, opatrenia, výnosy ministerstiev a iných orgánov štátnej správy
Zákony Národnej rady SR vykonáva vláda, ministerstvá a iné orgány štátnej správy prostredníctvom vykonávacích právnych predpisov. Ide o normatívne akty, pomocou ktorých sa vykonávajú zákony.
Podľa čl. 120 ods. 1 Ústavy SR môže vláda na vykonanie zákona a v jeho medziach vydávať nariadenia. Vláda je oprávnená vydávať nariadenia na vykonanie zákona aj bez výslovného zákonného splnomocnenia. Vláda však nemôže vydávať nariadenia s mocou zákona, tj. novo upravovať spoločenské vzťahy doteraz právom neupravené. Nariadenia vlády majú obsahovať len ustanovenia na vykonanie konkrétneho zákona. Nariadenie vlády sa musí vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.
Podľa čl. 123 Ústavy SR môžu ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach vydávať všeobecne záväzné predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa označujú ako vyhlášky, opatrenia a výnosy. Na rozdiel od nariadení vlády, vyhlášky, opatrenia a výnosy môžu ministerstvá a iné orgány štátnej správy vydávať len vtedy, ak ich NR SR v zákone výslovne splnomocnila vydať všeobecne záväzný právny predpis na vykonanie zákona. - Všeobecne záväzné nariadenia miestnej samosprávy
Legislatívnu činnosť miestnej samosprávy – teda obce a vyššieho územného celku upravuje čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy SR. V zmysle čl. 68 Ústavy SR vo veciach územnej samosprávy a na zabezpečenie úloh vyplývajúcich pre samosprávu zo zákona môže obec a vyšší územný celok vydávať všeobecne záväzné nariadenia. Podľa čl. 71 ods. 2 Ústavy SR pri výkone štátnej správy môže obec a vyšší územný celok vydávať v rámci svojej územnej pôsobnosti na základe splnomocnenia v zákone a v jeho medziach všeobecne záväzné nariadenia. Rozlišujú sa teda dva druhy všeobecne záväzných nariadení; jeden druh vzniká v oblasti plnenia úloh samosprávy obce a druhý druh vo veciach kde plnia úlohy štátnej správy a len na základe splnomocnenia v jeho medziach.
Nariadenie nesmie odporovať nielen Ústave SR, ústavným zákonom, medzinárodným zmluvám a zákonom, ale nariadenia vydané pri výkone štátnej správy nesmú byť v rozpore ani s inými všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy.
JUDr. Lucia Danišovičová
